Blog

Niekoľko úvah ku koncipientskej praxi

Výkon advokácie, všeobecnejšie poskytovanie právnych služieb podľa zákona č. 586/2003 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,ZoA“), predstavuje typickú právnickú profesiu. Popri profesii sudcov, vyšších súdnych úradníkov, prokurátorov, notárov či exekútorov a pod. ide o najtypickejšie právnické povolania. Súhrnne sa spájajú s vysokou mierou náročnosti, odbornosti a s vysokou mierou profesionality. Osobitne v pozícii advokáta sa spájajú viaceré atribúty, ktoré zrejme vystihuje vzdelanie, odbornosť, prax, profesionálny prístup, vysoká miera etiky. Možno len predpokladať, že tieto atribúty nie je možné získať zo dňa na deň, ale ide o dlhodobejší prerod absolventa právnického vysokoškolského (druhostupňového) vzdelávania na advokáta vystupujúceho v praxi.

Odborné vedenie a usmerňovanie, všestranné prehlbovanie edukačného procesu, získavanie praktických skúseností. To sú len niektoré z atribútov, ktoré by mali byť doménou koncipientskej praxe, ktorej účelnosť sa odráža práve v týchto atribútoch.

Advokátsky koncipient a koncipientská prax

Na začiatok si v krátkosti uvedieme, čo je to vlastne tá koncipientská prax. Advokátsky koncipient je vyštudovaný právnik, ktorý je zamestnaný v pracovnom pomere u skúseného samostatného advokáta s náplňou práce pripomínajúcou prácu asistenta. Na tejto pozícii vstrebáva skutočnú právnickú prax a pripravuje sa na budúci výkon povolania samostatného advokáta. Počas tejto praxe sa koncipient musí okrem iného zúčastniť aj niekoľkých reálnych súdnych pojednávaní, na ktorých získa potrebné praktické zručnosti a skúsenosti. V niektorých prípadoch dokonca môže samostatne zastupovať mandantov v jednoduchších sporoch ako zástupca advokáta, u ktorého vykonáva prax. Jeden advokát môže mať súčasne aj viac koncipientov.

História dĺžky trvania koncipientskej praxe

Koncipientská prax až do začiatku roku 2019 trvala v právnom prostredí Slovenskej republiky 5 rokov. O predlžovaní pôvodne 3ročnej koncipientskej praxe sa začalo hovoriť v roku 2012  a o nedlho sa tento paradox stal aj realitou. Slovenská advokácia v časti koncipientskej praxe sa tak vrátila do obdobia pred rokom 1999.

Na teoretické vzdelanie právnického zamerania tak po roku 2012 nadviazalo sústavné, systematické 5 ročné vzdelávanie v aplikačnej praxi. Jej zavedenie sa spájalo s vysokou a dlhotrvajúcou kritikou, ale nie len z radov advokátov a advokátskych koncipientov tak, ako by sa to očakávalo. Predlžovanie koncipientskej praxe podporilo vtedajšie MS SR s cieľom zvyšovania kvality advokátskeho povolania a poskytovaných služieb. Údajne sa mali koncipienti pripravovať na svoje povolanie v praxi dlhšie, čo malo zaistiť ich lepšiu a kvalitnejšiu prípravu. Je síce naivné domnievať sa, že toto mal byť nástroj, ktorý ku skvalitneniu poskytovania právnických služieb povedie, ale paradoxne, za jeho logiku sa vyslovilo vedenie MS SR. Ministrom spravodlivosti bol v tomto čase Tomáš Borec, ten istý Tomáš Borec, o ktorom dnes možno hovoriť ako o bývalom predsedovi SAK. Vtedajší návrh na predlžovanie koncipientskej praxe vracal Slovensko pár desaťročí späť a nemal ani racionálne odôvodnenie. Pri elektronizácii verejnej správy, súdnictva, podpore elektronickej komunikácie, ktorá zrýchľovala a zefektívňovala výkon advokácie, bol takýto krok, návrat k predošlej úprave, nelogický. Vedenie MS SR nedbalo ani na rad pripomienok a na tieto nereflektovali ani vyjadrenia v NR SR, ktorá napriek logickým pripomienkam, výhradám a pod. schválila toto predĺženie.

Dĺžka koncipientskej praxe sa upravila na 3 roky

Priaznivejšie nastavenie priniesli novelizácie s účinnosťou od 1.1.2019, ktoré obnovili pôvodnú 3ročnú prax. Okrem tohto sa však zmeny dotkli aj iných ustanovení ZoA, o ktorých sa hovorí podstatne menej, hoci zásadný význam mali taktiež a tiež možno povedať, že sú pomerne problematické či prax obmedzujúce. Významne treba poukázať hlavne na možnosti započítania inej právnej praxe do koncipientskej praxe.

Novelizácia koncipientskej praxe

Ak by sme mali chronologicky poukázať na jednotlivé zmeny, tak prvá z nich sa týkala ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) ZoA a stanovila, že „komora zapíše do zoznamu advokátov na písomnú žiadosť do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia toho, kto získal najmenej trojročnú prax ako advokátsky koncipient s minimálnymi obsahovými nárokmi podľa § 62a; priebeh praxe sa preukazuje výkazom praxe.“ SAK pritom uvádza na svojom webovom sídle, že ak už má niekto splnenú prax 3 rokov, SAK mu umožní do šiestich mesiacov od požiadania vykonať advokátsku skúšku“

Komora započítava do koncipientskej praxe aj inú právnu prax

Druhá podstatná zmena sa týkala ustanovenia § 6 ods. 2 ZoA, ktoré upravuje započítanie inej právnej praxe do koncipientskej (trojročnej) praxe. Po tejto zmene platí, že „komora započíta do praxe advokátskeho koncipienta prax sudcu, prokurátora, asistenta sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyššieho súdneho úradníka, justičného čakateľa, právneho čakateľa prokuratúry a notársku prax. Komora môže do praxe advokátskeho koncipienta započítať v rozsahu maximálne dvoch rokov aj inú právnu prax, ak ňou advokátsky koncipient získal skúsenosti potrebné na výkon činnosti advokáta; podmienky započítania inej právnej praxe do praxe advokátskeho koncipienta určí predpis komory.“ 

Čo znamená “iná právna prax”?

Nepochybne, sú právnické povolania alebo iné povolania, ktoré sa úzko viažu na právnu prax a ich kontinuálnosť a dlhodobý výkon sú zárukou určitej odbornosti v rovine teoretickej i praktickej. Internými predpismi bolo toto ustanovenie, ďalej konkretizované a možno si vytvoriť vlastný úsudok o tom, do akej miery správne, či zužujúco alebo naopak. Z Uznesenia Predsedníctva SAK č. 13/3/2013 zo dňa 21.02.2019 plynie, že inou právnou praxou sa na tento účel rozumie právna prax vykonávaná najmenej 24 mesiacov nepretržite po absolvovaní vysokoškolského štúdia druhého stupňa v odbore právo, na ktorej výkon sa preukázateľne vyžaduje nie iné ako právnické vzdelania a bola vykonávaná v pracovnom pomere so zamestnávateľom, ktorý zamestnáva najmenej 20 zamestnancov alebo v služobnom pomere, v štátnej alebo verejnej službe.

Na jednej strane je vidieť rad vysoko odborných profesií právnického zamerania, pri ktorých skutočne treba uvažovať o právnej praxi prepájajúcej teóriu s praxou. Vytvoril sa priestor pre započítanie jej časti do výkonu koncipientskej praxe, ale tento bol následne obmedzený výkladom ,,inej právnej praxe“ formou uznesenia č. 13/3/2019.

Dohody mimo pracovný pomer sa nezapočítavajú do koncientskej praxe

Jasne sa takýmto vymedzením vylúčila sa možnosť zápočtu právnej praxe, ak bola táto vykonávaná na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a to bez ohľadu na dĺžku a mieru odbornosti právnej praxe, bez ohľadu na veľkosť zamestnávateľa. Tento krok možno hodnotiť logicky, keďže práce vykonávané na podklade dohôd o prácach mimo pracovného pomeru sú limitované počtom hodín týždenne či celkovým rozsahom hodín ročne. To vytvára pochybnosti o miere odbornosti a dôslednosti právnej praxe. Takýto argument je obstojný aj v kontexte toho, že pracovný pomer koncipienta musí mať ustanovený týždenný pracovný čas a koncipientská prax sa v ňom vykonáva v celom úväzku. Započítanie praxe na podklad dohôd by zvýhodnilo iné právne povolania, ktorých rozsah je podstatne nižší, čo znižuje aj odbornosť a kvalitu prípravy.

Obmedzenia započítania inej právnej praxe

Iné obmedzenia však hodnotíme veľmi kriticky. Aj pri právnej praxi vykonávanej na podklade pracovnej zmluvy, ako silne obmedzujúce sa javí to, že prax má byť vykonávaná nepretržite 24 mesiacov a u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva minimálne 20 zamestnancov. Tu treba povedať jednak to, že fluktuácia zamestnancov na pracovných pozíciách je vysoká, zamestnávateľ sa môže meniť z rôznych dôvodov, hoci povaha a druh práce sú rovnaké (len v kolónke zamestnávateľa je iný subjekt, práca a prax ostávajú rovnaké). Táto zmena neumožňuje zohľadniť ani kontinuálne zamestnania u rôznych zamestnávateľov pri výkone rovnakého druhu právnej praxe, povolania.

To, čo možno hodnotiť ešte kritickejšie je, že z možnosti zápočtu inej právnej praxe sa vylučujú zamestnávatelia, ktorí nezamestnávajú 20 zamestnancov (reálne ak ich zamestnávajú 18, nespĺňa táto právna prax stanovené požiadavky). Nemožno povedať, že by zamestnávateľský subjekt zamestnávajúci 18 zamestnancov bol z hľadiska povahy právnej praxe menej kvalitný ako ten, ktorý zamestnáva 20 zamestnancov. Takéto obmedzenia sú viac diskriminačné a uprednostňujú veľké zamestnávateľské subjekty, u ktorých sa nejako automaticky (ale nie vždy opodstatnene) predpokladá vyššia kvalita právnych služieb.

Aj z uvedeného dôvodu, ak by mala byť iná právna prax započítaná, určite bez takýchto nelogických a diskriminačných obmedzení.

<<< Späť