Využitie teórie o mutlikultúrnej komunikácii v predsedaní výboru pre kultúrne záležitosti EÚ

Magisterským či inžinierskym titulom študentský život končiť nemusí. Sú aj takí, ktorí sa rozhodnú obohacovať svoje vedomosti a znalosti aj ďalej. Absolventka doktorandského stupňa štúdia Fakulty masmédií PEVŠ, doktorka Zuzana Megová je práve jedna z tých, ktorí v štúdiu pokračovali.

Doktorandské štúdium opisuje ako: ,,je to výskum, je to možnosť postaviť sa pred študentov a tiež možnosť prezentácie výsledkov svojho výskumu.“ V súčasnosti je na materskej s dcérkou, no pred dieťatkom pracovala na pozícii Generálnej riaditeľky sektoru umenia a štátneho jazyka na Ministerstve kultúry SR. O jej študentských časoch aj pracovných úspechoch prezradila viac v rozhovore, ktorý viedla Nikola Detáriová.

 

N: Čo konkrétne si študovala na doktorandskom stupni štúdia?

Z: Na Paneurópskej vysokej škole som študovala doktorát, teda 3. stupeň štúdia a študovala som odbor Masmediálne štúdiá.

N: Vieš nám povedať v čom sa líši doktorandský stupeň od nižších foriem štúdií?

Z: Principiálne pre mňa v troch veciach: je to výskum, je to možnosť postaviť sa pred študentov a tiež možnosť prezentácie výsledkov svojho výskumu. Je pravda, že študenti aj na tých nižších stupňoch štúdia dostanú možnosť pričuchnúť k výskumným metódam a zaoberať sa nejakým výskumom, ale tak naostro sa to deje na treťom stupni štúdia, teda v tom dizertačnom. Pre mňa bolo fajn aj to, že som sa konečne mohla predstaviť pred študentov a vyskúšať si to z tej druhy strany. Takisto bolo veľmi obohacujúce to, keď som mohla konfrontovať či už svoje poznatky, ale aj závery z výskumu na konferenciách, na rôznych seminároch, workshopoch a na druhej strane nasať nejaké nové poznatky, zistiť či niekto robí niečo podobné na výskumnom poli ako ja, alebo sú tie výskumné témy úplne odlišné. A teda sa konfrontovala aj úroveň jednotlivých fakúlt a škôl, bolo to veľmi obohacujúce. Takže pre mňa je to iné v troch aspektoch: že som mohla robiť svoj výskum, že som mohla učiť a že som aj tie čiastočné výsledky mohla aj prezentovať.

N: Čomu si sa venovala vo svojej dizertačnej práci?

Z: Moja dizertačná práca sa volala ,,Marketing médií ako determinant predajnosti ženskej tlače súčasnosti“. Svet médií ma fascinoval odmalička, keďže aj moji rodičia sú povolaním novinári, a teda ten svete médií bol u nás odmalička prítomný. Pre mňa bol vždy príťažlivý a fascinoval ma, preto som veľmi vďačná za to, že som vystihla na vysokej škole práve tú dobu, keď sa médiá veľmi rapídne menili. Prechádzali z printového prostredia do onlinu, úplne inak sa začal prerozdeľovať reklamný potenciál, transformovali sa redakcie, a práve v tom čase som mala ja možnosť sledovať to na akademickej úrovni. Takže vo svojej dizertačnej práci som sa venovala fenoménu prechodu médií z printu do onlinu a som veľmi rada, že závery, ktoré som pomenovala vo svojej práci sú platné dodnes. A to teda, že ten online bude doménou rýchleho spravodajstva, prvotnej informácie, ale ak chceme ísť do hĺbky a chceme sa venovať nejakej serióznej publicistike, tak tá ešte vždy má svoje miesto v printe, v magazínoch, v týždenníkoch a publikáciách s nižšou periodicitou. O tie bude vždy záujem vtedy, keď budú ponúkať pridanú hodnotu alebo nejakú kvalitnú informáciu, nielen tú prvú spravodajskú informáciu.

N: Keď si prezeráme fotografie zo školy, častokrát ťa na nich vidíme.  Bola si aktívnou doktorandkou?

Z: Tak asi áno, beriem to trošku ako kompliment, ja som si to počas štúdia ani neuvedomovala. Ale bola som aktívnou doktorandkou a bolo to fajn z viacerých hľadísk. Jednak to stmeľovalo ten náš komorný doktorandský kolektív, potom pri tých aktívnych mimoškolských činnostiach sme si mohli v praxi vyskúšať a spoznať tie zručnosti, ktoré sme si práve osvojovali. Asi takou najcennejšou devízou bolo, že sme sa v praxi stretávali s odborníkmi z tej oblasti, ktorej sme sa chceli venovať. Čiže sme mohli nasávať jednak múdrosť od nich, ale takisto vznikla taktiež krásne priateľstvá a kontakty, z ktorých som čerpala aj vo svojom pracovnom živote veľmi často a veľmi rada.

 N: Čomu si sa počas doktorandského štúdia venovala? Aj si pracovala?

Z: Pracovala som počas celého vysokoškolského štúdia a myslím si, že je to absolútny ,,must“. Neviem si predstaviť, že vysokoškolák iba chodí na vysokú školu a že nemá popritom či už nejaké čiastkové zamestnanie. Veľa mi to dalo. Vždy sa môže konfrontovať tá teoretická znalosť s tou praktickou, vždy je to nesmierne obohacujúce. Niekedy to vyústilo do toho, že som zistila, že niektoré skriptá už nie sú aktuálne a naopak niektoré boli nadčasové. A keď som ja sama učila študentov, zažila som rôzne extrémy, keď napríklad študenti pracovali popri škole, ale boli aj takí, ktorí študovali popri zamestnaní. A niekedy to zamestnanie bolo teda úplnou prioritou a bolo vidieť, že si prišli do školy iba po ten papier. Toto som ja teda nikdy neschvaľovala. Asi by si mal človek sám pomenovať priority a mal by nachádzať nejaký balans aj medzi prácou a školou. Je to individuálne samozrejme, ale určite odporúčam pracovať popri škole a byť aktívny v čo najširšom spektre diania. To sa vždy vyplatí.

 N: Odporučila by si študentský aktivizmus študentom?

Z: Určite áno. My sme toho veľa zažili napr. ako redakcia časopisu LIKE, dodnes sa stretávame, dodnes si napíšeme, že doktorky idú na víno, alebo radšej na kávu, takže je to veľmi fajn. 

N: Aké boli tvoje prvé pracovné skúsenosti?

Z: Prvé pracovné skúsenosti boli z vtedajšieho rádia Rock FM a v denníku SME. V denníku SME som pracovala na oddelení kultúry, písala som prevažne o divadle alebo o tanci, ale občas sa podarilo aj o nejakej inej umeleckej oblasti. Túto prácu som mala veľmi rada, napĺňalo ma to a v podstate cez tie médiá, umenie a kultúru som sa dostala aj k ďalšej práci, takže vždy tie médiá a umenie, to tam ostalo.

N: Práca na Ministerstve kultúry SR znie ako sen pre tých, ktorí sa o kultúru zaujímajú. Ako si sa dostala k súčasnej pozícii?

Z: K súčasnej práci som sa dostala kvalitným vzdelaním a tvrdou prácou. Myslím si, že tie začiatky boli práve v tom denníku SME, kedy som o umení a kultúre písala a niektorí ľudia si to asi všimli a denník SME mal a stále má veľký zásah. A na základe toho som dostala pozvanie zúčastniť sa výberového konania na Ministerstve kultúry SR. Ak mám byť úprimná k sebe aj k našim divákom, tak som si nevedela samú seba predstaviť v tejto inštitúcii, ale po čase ma to úplne vtiahlo.

Vstupovala som na pracovný trh vtedy, keď vrcholila a už pomaly doznievala kríza z roku 2008/2009 a bolo veľmi jednoduché pre mojich rovesníkov a pre mojich spolužiakov odísť do zahraničia ísť umývať riady do Írska alebo robiť akúkoľvek prácu, ktorá bola lepšie zaplatená, ale bola možno menej kvalifikovaná. A aj keď to možno znie pateticky, vždy som hovorila, že nemôžeme všetci odísť umývať  riady do Írska a že musí tu niekto ostať. A podľa môjho názoru, ak chceme aby sa táto spoločnosť a táto krajina menila k lepšiemu, tak by sme sa nemali báť ani práce vo verejnej sfére, vo verejnom záujme, v štátnej správe, v miestnej samospráve. Ak to človek sám nevyskúša a istým spôsobom nepriloží ruku k dielu, tak ani nemá právo kritizovať súčasné pomery.

N:  Aká je tvoja pracovná náplň?

Z: Moja pracovná náplň je veľmi rôznorodá. Pred materskou som pôsobila ako Generálna riaditeľka sekcie umenia a štátneho jazyka Ministerstva kultúry SR. Táto sekcia mala na starosti dva odbory: odbor umenia a odbor štátneho jazyka.  Bola to práca veľmi rôznorodá, pretože sme mali pod sebou dvanásť umeleckých inštitúcií a zabezpečovali sme komunikáciu a manažovali ich potreby (nahrubo povedané). No a samozrejme bola to aj príprava rôznych strategických materiálov, príprava zákonov, komunikácia s ostatnými ministerstvami a s ostatnými úradmi a samozrejme reprezentácia umenia a kultúry smerom von do zahraničia. Takže úplne fantasticky som mohla využiť všetky komunikačné a interkultúrne zručnosti, rôzne znalosti, ktoré som sa naučila až počas toho doktorandského štúdia.

N: Ktorý projekt na ktorom si pracovala ťa najviac posunul a naučil ťa novým veciam?

Z: Boli to dva projekty. Prvý bol stratégia rozvoja kultúry, bol to strategický dokument, ktorý prvýkrát historicky Ministerstvo kultúry SR pripravovalo veľmi ojedinelým spôsobom a to tak, že v spolupráci s verejnosťou sme si vypočuli od umeleckej obce, že čo by v tej kultúre chceli zlepšiť a kam by sme sa mali s tou kultúrou a umením dostať po nejakých rokoch, ktoré sme si sami ohraničil. Bolo to veľmi motivujúce a naplňujúce, pretože tam bolo veľa komunikácie, stretnutí, proces bol veľmi výnimočný a veľmi obohacujúci, no a mám rada, keď sa robia veci s nejakou víziou, keď to nie je len plátanie nejakých dier, alebo keď vieme,  kde sme a kam smerujeme. Toto bol presný príklad stratégie, kedy sme si presne pomenovali, čo tu funguje, čo tu nefunguje, na čo peniaze máme, na čo máme nejaký personálny potenciál a veľmi presne sme si napísali XY úloh, ku ktorým sme sa zaviazali, že aj ich ako ministerstvo splníme. Takže to bola veľmi motivujúca práca. No a ten druhý projekt, to bolo predsedníctvo v rade Európskej únie, kedy som v Bruseli predsedala výboru pre kultúrne záležitosti. Bolo to veľmi náročné, pretože za jedným stolom vtedy sedelo ďalších 27 krajín a bolo potrebné ich nejaký spôsobom nasmerovať tam, kam sme my chceli, aby to išlo. Takže tam som tiež bohato využila všetky znalosti o interkultúrnej komunikácii, o rozdieloch, pretože si to často ani nevieme predstaviť, aké odlišné zázemia sú tých jednotlivých predstaviteľov 27 krajín. Či už sociálne zázemie, spoločenské, politické, národné, ako inak rozmýšľajú, aké sú ich priority a toto bolo veľmi fajn vidieť aj na vlastnej koži zažiť.  A vlastne ja som bola v tej pozícii rozhodnúť, aby sa naplnili očakávania všetkých, aby sme dosiahli cieľ ten, ktorý sme ako Slovensko mali, a zároveň aby každý z tých 27 krajín mal pocit, že áno, bolo prihliadnuté aj na nejaké moje očakávania a moje ambície. Určite som si popritom aj poplakala, bolo to fakt ťažké, ale na konci, keď vám tých 27 ľudí zatlieska v jednej miestnosti, tak to stálo za to.

N: Ako spomínaš na študentské časy?

Z: Veľmi rada a veľmi často popri dieťatku, lebo už sa mi nepodarí tak často stretávať sa so študentmi a už nemám teraz také zážitky, aké má človek počas študentského života. My sme spolu trávili čas aj mimo školy, bolo to veľmi fajn, ja by som len študentom radila, nech využijú všetko, čo sa im ponúka a aby to nebrali len ako nejakú povinnú jazdu, pretože nikdy nemôžu vedieť, kde koho stretnú a čo im, ktoré stretnutie dá.  Takže spomínam na to veľmi rada a veľmi často, s takou istou dávkou nostalgie, ale určite tej optimistickej.

N: Na ktorých profesorov si spomenieš najčastejšie a prečo?

Z: No to je veľmi zákerná otázka. Nebudem nikoho určite menovať, ale myslím si, že práve kvalitní personálni pedagogickí zbor bola jedna z vecí, ktorá ma na túto školu pritiahla. Čo som si veľmi vážila, že nám vždy chceli dať zo seba to najlepšie a že to nebolo iba také kĺzanie po povrchu, bolo to naozaj vzájomné. Ja som im dodnes vďačná za to, čo ma naučili a snažila som sa to dávať aj študentom. Rovnako sa snažím to isté dávať aj svojej dcére, ktorá teraz začína komunikovať a mnohé poznatky jej vštepujem už teraz.

N: Čo by si odporučila študentom, ktorí by chceli byť úspešní a túžia sa nejakým spôsobom presadiť?

Z: Odporučila by som im, aby chceli od seba čo najviac, aby chceli veľa od života, aby chceli veľa od pedagógov a brali všetko, čo sa im ponúka, aby nezahodili žiadnu šancu a aby si to hlavne užili, pretože je to krátky čas a budú na to vždy spomínať. Takže hlavne, nech si to štúdium užijú.

<<< Späť