Prezumpcia neviny: Obvinený nie je ešte vinný
Vysvetlenie pojmu
Zásada prezumpcie neviny má svoj základ vo východiskových myšlienkach rímskeho práva a klasického chápania zásady „praesumptio boni viri“, v zmysle ktorej sa v zásade každý považuje za bezúhonného a spravodlivého až dovtedy, pokiaľ sa nepreukáže opak. Okrem toho je prezumpcia neviny jednou zo zložiek práva na spravodlivý proces, ako aj hlavným princípom v súčasných demokratických trestných konaniach.
Význam prezumpcie neviny potvrdzuje skutočnosť, že je legislatívne obsiahnutá vo viacerých významných medzinárodných dokumentoch. Je upravená vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach, Rímskom štatúte Medzinárodného trestného súdu, Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dohovore o právach dieťaťa, Dodatkovom protokole k Ženevským dohovorom. Na úrovni EÚ v Charte základných práv Európskej únie, Smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní. Vo vnútroštátnej rovine ju nájdeme na úrovni zabezpečujúcej ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb v Ústave Slovenskej republiky, v Listine základných práv a slobôd publikovanej vo forme ústavného zákona č. 23/1991 Zb.a tiež v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok.
Podstata zásady prezumpcie neviny spočíva v tom, že osoba obvinená zo spáchania trestného činu alebo osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinnú až do momentu, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu, ktorá bola preukázaná zákonným spôsobom.
Ochrana zásady prezumpcie neviny Ústavou SR
Ústava, ktorá je základný kameň všetkých vnútroštátnych zákonov, zohráva mimoriadne významnú úlohu pri určení ktorejkoľvek zásady trestného konania.
V Ústave Slovenskej republiky sa zásada prezumpcie neviny odzrkadľuje vyjadrením na základe ktorého: „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“
Formulácia prezumpcie neviny je v Listine základných práv a slobôd podobná ako v Ústave Slovenskej republiky. Podľa Listiny základných práv a slobôd „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.“
Prezumpcia neviny v kontexte trestného práva
Trestný poriadok upravuje zásadu prezumpcie neviny v úvode v § 2 ods. 4, z čoho jednoznačne vyplýva jej nespochybniteľná prítomnosť medzi základnými zásadami trestného konania. Je súčasťou základných zásad trestného konania, ktorá je prítomná počas celého trestného konania a dopomáha spolu s ďalšími zásadami k vzájomnej celistvej podpore.
Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“ Na základe zákonného ustanovenia sa uplatňuje právna fikcia o nevine až do okamihu, kým odsudzujúci rozsudok nenadobudne právoplatnosť.
Zo vzájomnej súvislosti zásady prezumpcie neviny, zásady práva na obhajobu a zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností vyplýva niekoľko pravidiel významných pre celý trestný proces. Nimi sú:
- Právo nevypovedať – osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, má právo nevypovedať, resp. právo odoprieť vypovedať a zároveň právo mlčať, ak sa tak rozhodne. O tejto skutočnosti musí byť jasne poučená. To, že osoba odmietne vypovedať však neznamená, že trestný čin, ktorý sa jej kladie za vinu, naozaj spáchala, tvrdenia o vine treba dôkladne dokázať a podoprieť o relevantné dôkazy;
- Nedokázaná vina má rovnaký význam ako dokázaná nevina – súčasťou zásady prezumpcie neviny je pravidlo, podľa ktorého nedokázaná vina osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, má ten istý dôsledok a rovnaký význam ako jej dokázaná nevina, preto takáto osoba nemá žiadnu povinnosť dokazovať svoju nevinu. Každú skutočnosť, ktorá sa kladie za vinu osobe, proti ktorej sa vedie trestné konanie, je potrebné dokázať, aby bolo možné dospieť k záveru, že skutok, ktorý sa jej kladie za vinu, tato osoba naozaj spáchala;
- Nikto nie je povinný svoju nevinu dokazovať – relevantné tvrdenia viny, ktoré sú podkladom dôkazného bremena a skutočnosť, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, spáchala trestný čin, sú v pôsobnosti orgánov trestného konania, majú povinnosť preukázať vinu takejto osoby. Na druhej strane osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, nemá žiadnu povinnosť dokazovania svojej neviny. Podľa zákona má právo dokázať svoju nevinu, ale nie však povinnosť, ktorú ak využije, sú orgány trestného konania povinné rešpektovať. Takéto oprávnenie môže osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, využiť či už prostredníctvom seba samého alebo svojho obhajcu. Je na uvážení takejto osoby, či svoje právo využije alebo nie.
- V pochybnostiach v prospech veci –In dubio pro reo – podstatou pravidla in dubio pro reo je, že v prípade, ak nastanú pochybnosti v otázke viny a ani dôkazy nestačia na podopretie tvrdení a preukázanie viny, prípadne dôkazy sú sporné, neúplné alebo si protirečia, nemožno odsúdiť osobu, proti ktorej sa vedie trestné konanie. Ak nastane takáto situácia, je potrebné rozhodnúť v prospech takejto osoby a oslobodiť ju spod obžaloby. Pravidlo in dubio pro reo odzrkadľuje nevyhnutnú potrebu, aby orgány činné v trestnom konaní v štádiu prípravného konania a následne súd v súdnom konaní rozhodli iba vtedy, ak nastane ich silné vnútorné presvedčenie o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie na základe zákonných dôkazov.