Blog

Rektor o škole a o svojom poslaní

Rektor - prof. Juraj Stern

Rektor, Dr.h.c. prof. Ing. Juraj SternPhD. je najvyšším akademickým funkcionárom na Paneurópskej vysokej škole. S rektorom sme sa porozprávali o škole, o jeho štúdiu, o jeho pedagogickej kariére a o rozhodnutiach. Je autorom mnohých vedeckých článkov, publikácií, monografií a vedeckých výskumov, nositeľ vysokých štátnych vyznamenaní Rakúska, Nemecka, Francúzska, Poľska a Slovenska a v neposlednom rade je milovníkom kultúry a je skutočnou pedagogickou osobnosťou Slovenska. Prečítajte si o tom, ako náš rektor trávi svoj pracovný i voľný čas, čo považuje za svoj najväčší trapas a kam sa uberá súkromné školstvo na Slovensku…

P: Čo je pracovnou náplňou rektora na vysokej škole?

S: Je to veľmi rozmanité. To sa nedá povedať, že každý deň je rovnaký. Ráno človek rieši otázky došlej pošty a potom je tu operatíva, ktorú prináša každý deň. Sú tu záležitosti, ku ktorým si musíte prečítať nejaké materiály, niečo vám príde z ministerstva, zo Slovenskej rektorskej konferencie… Je toho veľmi veľa a toto všetko treba prečítať a rozhodnúť, čo s tým. Človek sa naozaj celý deň nenudí. Minulý týždeň som napríklad navštívil knižnicu na Tematinskej ulici, našiel som tam zhodou okolností aj jednu zaujímavú knižku, ktorú som si hneď požičal. Potom sú tu návštevy, prídu ľudia a študenti, ktorí potrebujú niečo vyriešiť.

P: Má pozícia rektora aj nejaké špeciálne pracovné oblečenie?

S: Tak, ako som oblečený teraz, v saku a kravate. Toto sú moje „monterky“. Človek by mal byť pripravený, že vždy príde nejaká návšteva. Snažím sa byť oblečený tak, aby ma nič neprekvapilo… Ale úprimne vám poviem, nemám rád kravatu. Nnosím ju len z povinnosti. Najradšej mám roláky, ale teraz v lete je v tom, samozrejme, teplo.

P: Vy viete študentov aj tak zvláštne prekvapiť… Občas prídete na prednášku, sadnete si medzi nich… Prečo to vlastne robíte?

S: Robil som to hlavne na začiatku. Sadol som si do posluchárne, medzi študentov. Vtedy sa človek dozvie od študentov slobodnejšie veci, pretože nevedia, kto si k nim prisadol. Možno si myslia si, že je to nejaký poslucháč, ktorý si prišiel vypočuť nejakú prednášku, či aktivitu. Potom sú prekvapení keď ma prednášajúci osloví a vytiahne za katedru. Raz sa mi stalo, že som ku mne do kancelárie pozval študenta, ktorý sedel vedľa mňa. Chcel som sa porozprávať hlbšie a zistiť študentský názor. Neprišiel, škoda.

P: Rektor ako študent. Aký ste boli študent vy?

S: Nebol som vynikajúci študent. Niektoré predmety som mal rád, niektoré som mal rád menej. Za minulého systému to bolo trošku aj komplikovanejšie. Napríklad, spomínam si na štátnicu z marxizmu-leninizmu. Boli sme ročník, ktorý v podstate končil, pretože už bola taká liberálnejšie doba. Vzbúrili sme sa, že už nechceme mať štátnicu z marxizmu-leninizmu. Súdruhovia nám to dali potom vyžrať, lebo presadili, že musíme mať štátnicu z tohto predmetu… My sme boli posledný, čo sme mali túto štátnicu. V roku 1968 sa to zrušilo a v období normalizácie znova zaviedlo. Pamätám si, že na štátnice každý deň chodilo okolo 15 až 20 študentov. Tú štátnicu sme urobili asi iba traja. Vtedy odišiel aj môj červený diplom, lebo som dostal zo štátnice trojku. Ale bol som nesmierne šťastný, že som tú skúšku vôbec urobil. 

P: Kedy ste sa rozhodli, že budete vysokoškolským pedagógom?

S: To bola viac-menej náhoda. Stretol som jedného spolužiaka, môjho dobrého priateľa. Išiel som sa s ním stretnúť a on mi povedal, že je nedostatok asistentov a že sa mám ísť porozprávať s vedúcim katedry. Následne vypísali konkurz. V rámci konkurzu som sa dostal na školu, nastúpil som a od roku 1968 som bol na Ekonomickej univerzite, vtedy ešte Vysokej škole ekonomickej. Pred 3 alebo 4 rokmi som tam svoje pôsobenie skončil.

P: Ako pristupujete k svojej činnosti ako pedagóg. Ste prísny?

S: Ja by som to necharakterizoval ako veľmi prísny. Poznal som jedného starého pána, volal sa Július Pazmáni  a ten prišiel ku mne na “náčuv”, keď som viedol jeden seminár. Stalo sa, že som sa veľmi ponáhľal, aby som všetko stihol, tak sme skončili asi o 15 minút skorej. Začal som stručne všetko opakovať. Ešte raz sme prebrali matériu a skončili sme. Po seminári som s ním mal debatu… Vravel, že sa mu veľmi páčilo, že som to na konci zhrnul a dal mi ešte jednu radu. Povedal mi, že učiteľ, ktorý skúša študenta, sa má snažiť, aby študent stál pevne na zemi, aby sa cítil byť istým. Keď cítite, že v nejakej problematike nie je daný študent dobrý, tak mu treba dať priestor, rozvinúť sa v tej oblasti, kde sa cíti byť istý a potom prípadne ďalšími otázkami to rozvíjať. Nikdy sa netreba snažiť potopiť štuenta. Treba mu dať možnosť, aby preukázal svoje vedomosti. Je to veľmi ťažké rozoznať a zároveň aj realizovať. Ja som sa o toto celý život snažil. Môžem povedať, že som bol takým liberálnym pedagógom.

P: Povedali by ste, že byť pedagógom je práca alebo poslanie?

S: To nie je práca, ale poslanie. Po nežnej revolúcii som bol v takej situácii, že som od viacerých podnikov dostal ponuku ísť do biznisu. Ponúkali mi byt, auto, telefón… Mobil, to bol vtedy zázrak. Bolo to všetko atraktívne, atraktívny plat. Ja som o tom rozprával doma a povedal som, že ostanem na škole. Syn mi vtedy povedal: „Ty nemyslíš na rodinu…“ Ja som mu odpovedal: „Vieš, sú veci, ktoré sú na nezaplatenie.“ Tí študenti prídu do tej posluchárne dobrovoľne a keď vidíš tie oči, ktoré na tebe visia a vieš, že im máš vždy čo povedať a oni majú o to záujem – toto sa nedá zaplatiť.

P: Ako by podľa vás mal vyzerať  ideálny profesor alebo pedagóg? Aké vlastnosti by mal mať?

S: To vám nebudem vedieť povedať, skôr sa spýtajte mojich kolegov na Fakulte psychológie. Platí to, čo som už povedal predtým: aby vedel tým študentom niečo povedať a niečo dať. Aby študenti chodili radi na prednášky, aby tam vždy odznelo nejaké posolstvo a vedeli si z prednášky niečo zobrať a zapamätať. Tiež je dôležité, aby to študenti vedeli zúročiť nielen tak, že na základe týchto vedomostí spravia skúšku, ale že si to odnesú aj do života. Pedagógovia by mali byť ľudia, ktorí sú odborne zdatní a jazykovo dobre vybavení, aby vedeli danú matériu aj príjemným a primeraným spôsobom podať a sprostredkovať študentom.

P: Radi chodíte za kultúrou?

S: Mám rád kultúru a umenie. Rád chodím do divadla, rád chodím na koncerty a pozrieť si zaujímavé výstavy, pretože to všetko obohacuje a človeka poľudšťuje.

P: Školstvo v súkromnom sektore na Slovensku má veľmi ťažkú cestu. Akú má podľa vás perspektívu? Blížime sa k európskym krajinám?

S: To je problém, o ktorom by sme mohli rozprávať hodiny. Súkromné školstvo je ešte veľmi mladé. Naša škola má tento rok 15 rokov a v podstate sme jednou z najstarších súkromných škôl na Slovensku. Štát nie je prajný k tomuto, ale štát vôbec nie je prajný k školstvu. Žiaľbohu. Som nešťastný z toho, ako sa súčasná vládna garnitúra stará o dve veci: vzdelanosť a zdravotníctvo. Súkromné školstvo je zaznávané, a napriek tomu, že na tých súkromných školách, aspoň čo môžem hovoriť za našu školu, sú skvelí ľudia, učitelia, pedagógovia, ktorí svoju prácu robia radi, robia ju v drvivej väčšine dobre a kvalitne, odborne aj kvalifikovane. Takže si myslím, že naši absolventi sa nebudú musieť za nič hanbiť v živote. Samozrejme, toto je otázka vývoja… Ani Oxford sa nestal Oxfordom za 15 rokov, takisto Cambridge, Berkeley alebo Stanford. Je to dlhá cesta a ja dúfam, že dnes, v dobe, keď v podstate prežívame 4. priemyselnú revolúciu, kedy je tento progres aj tempo oveľa rýchlejšie a nebude to trvať 200 alebo 300 rokov, ako tým starým kamenným univerzitám. Verím,ze tie súkromné školy sa u nás prepracujú medzi kvalitné vzdelávacie inštitúcie rýchlejšie.

P: Čo robí rektor Paneurópskej vysokej školy vo svojom voľnom čase?

S: Keď idem zo školy, tak sa väčšinou zastavím v samoobsluhe a nakúpim, pretože manželka pracuje mimo mesta a chodí domov ešte neskoršie ako ja, keď už je väčšinou zavreté. Rád čítam, rád počúvam peknú hudbu. Cez víkendy idem rád na chatu, tam aj fyzicky trošku relaxujem. Je tam možnosť dlhých prechádzok.

P: Spomínali ste, že rád čítate knihy. Aká je vaša obľúbená kniha?

S: Nemám obľúbenú knihu, mám obľúbeného spisovateľa, volá sa Stefan Zweig. Je to rakúsky spisovateľ z minulého storočia. V medzivojnovom období napísal mnoho krásnych kníh, biografických kníh o významných ľuďoch, napríklad Erasmus Rotterdamský, Kastílio proti Kalvinovi. Napísal aj ľahšie veci, ako Šachová novela.

P: Radi tancujete? Videli sme Vás na nejakých bulvárnych fotkách z Plesu v opere…

S: Hej… Ale toto nie je pozitívna odpoveď na to či rád tancujem. Nie som dobrý tanečník… Ja si povinne odkrútim to, čo musím… Považujem to skôr za spoločenskú záležitosť. Posedím si s priateľmi a dokážeme si veľmi družne podebatovať. Čiže ja si „odtančím“ niečo na začiatku a potom manželka ma presvedčí ešte na ten posledný valčík.

P: Akú úlohu hrá pre vás v živote rodina?

S: Veľmi silnú. S manželkou sme minulý rok oslávili 50. výročie sobáša. Manželke vďačím za veľa. Zvykne sa hovoriť, že za úspešným mužom je úspešná žena a v mojom prípade to v plnej miere platí, pretože nebyť jej, tak nikdy v živote sa mi nepodarí dosiahnuť to, čo sa mi podarilo dosiahnuť. Celý život som mal jej podporu a je nielen pekná, ako ste ju mali možnosť vidieť na tom obrázku z akcie Ples v opere, ale je aj nebezpečne múdra. V tomto sa snúbia tieto dve veci, ktoré sú pre mňa mimoriadne cenné. Celý život bola mojou radkyňou, priateľkou, milenkou a matkou našich detí. Mám dve deti. Syna, ktorý je lekár a dcéru, ktorá skončila ekonómiu. Preto, že manžel dostal jednu výhodnú ponuku, tak žijú vo Švajčiarsku, kde on pracuje a dcéra sa stará o deti.

P: Zvyknete komunikovať s cudzími krajinami? Koľko jazykov viete?

S: Dohodnem sa po slovensky, na slušnej úrovni v nemčine, po maďarsky, ale aj po anglicky a po rusky.

P: Koľko krajín na svete ste navštívili?

S: V Európe som navštívil skoro všetky krajiny, okrem Andory a Moldavska. Ale skôr vám poviem kontinenty, kde som nebol. Nebol so v Austrálii ani v Južnej Amerike. Nebol som ani na severnom a južnom póle.

P: Prekvapil vás nejaký zvyk, ktorý ste zažili v inej krajine?

S: V Číne ma prekvapili, keď mi chceli naservírovať hada. A v Thajsku ma na tanieri prekvapili nejaké chrobáky, ktoré mi ponúkli. Vtedy som sa netváril veľmi nadšene.

P: Stalo sa vám počas kariéry aj nejaké faux pas?

S: Najtrápnejšie som sa cítil na návšteve rektora v Granade. Nebolo to tak faux pas, ale bola to trápna situácia celkovo. Leteli sme z Viedne, podal som batožinu a keď sme vystúpili v Granade, moja batožina nebola medzi ostatnou batožinou… Bol som v texaskách a mal som jednu rozhalenku na sebe… Zistili sme, že oni moju batožinu neposlali do Granady, ale do Spojených štátov amerických. Na druhý deň po prílete som mal ísť k rektorovi na stretnutie. Kolega mi požičal košeľu s golierom 46. Ja mám 38. Tak som Išiel som na oficiálnu návštevu k rektorovi v texaskách, lebo som nič iné nemal. Ale rektor to vzal veľmi športovo. Na tretí deň, keď sme my odchádzali prišla moja batožina. Vtedy som ale nevedel to, čo viem dnes vďaka tejto skúsenosti: letecká spoločnosť je povinná vám preplatiť jeden oblek, košeľu a topánky keď vám stratí batožinu…

<<< Späť