Mladí ľudia nemajú záujem o kultúru. Škodia tým sami sebe.
Kultúra poľudšťuje, rozširuje obzory, obohacuje, rozvíja charakter a dáva odpovede na všetky naše otázky. Treba k nej len vykročiť a sama vám odpovie. Nech je pre nás inšpiráciou rozhovor s profesorom Dr.h.c. prof. Ing. Jurajom Sternom, PhD., rektorom Paneurópskej vysokej školy.
Ste známy svojou láskou ku kultúre. Často navštevujete divadlo, slovenskú filharmóniu, operu, balet… Boli ste k tomu vedený od malička?
Ako mladému chlapcovi sa mi priam zázrakom podarilo dostať do Veľkej Británie, kde žila moja teta, ktorá tam emigrovala pred vojnou. Bola to mimoriadne vzdelaná žena, hovorila 13 jazykmi a bola profesorkou nemeckej literatúry a latinčiny v Oxforde. A práve s ňou som mal možnosť prvýkrát navštíviť National Gallery v Londýne. Bol to pre mňa úžasný zážitok, pretože teta mi vedela vysvetliť kompozíciu obrazov. Ak to bolo napríklad nejaké znázornenie z mytológie, tak mi vedela k tomu podať aj príbeh, ktorý s tým súvisel. Vtedy som sa naučil niečo o tvorbe a súhre farieb, perspektíve, kompozícii a aj mytológii, a to mi ostalo dodnes. Otvorila mi jeden úplne nový svet a odvtedy som sa začal tomu trochu venovať. Záujem k divadlu, hudbe, a k opere som získal z domu.
Ako vnímate dnešný postoj mladých ľudí ku kultúre?
Žiaľ, z mojich osobných skúseností musím povedať, že mladí ľudia nemajú záujem o kultúru. Keď sa ich napríklad pýtate, čo čítali naposledy, tak vám väčšinou povedia, čo čítali na internete. Ale žeby zobrali nejakú knižku, tak to nie. Samozrejme, okrem tých odborných, ktoré musia, lebo robia skúšky. A aj to si uľahčujú rôznymi spôsobmi, napríklad, že niekto napíše nejaký „výcuc“ a ten si potom rozmnožujú a študujú z toho. Často je tam aj veľa chýb, takže aj tie vedomosti sú o to slabšie. Keď sa pýtam študentov, či boli v divadle, v opere, na nejakej výstave, galérii či múzeu, tak väčšinou sa nikto neprihlási. Sem-tam sa zdvihne nejaká ruka…Pritom sú to všetko veci, ktoré patria k všeobecnej inteligencii.
Myslíte, že sa to týka len Slovákov alebo aj celkovo mladých ľudí vo svete?
Raz som sedel v jednej výberovej komisii. Komisia vyberala študentov na jedno veľmi atraktívne nemecké štipendium. Jednalo sa o špičkové univerzity v Študgarte a Kolíne. A na moje prekvapenie sa predseda tej komisie spýtal uchádzača, že čo naposledy videl v divadle. Nula bodov. Nevedel. Potom už išiel von a povedal ostatným, aká bola jedna z otázok. Takže pravdepodobne si každý rýchlo niečo vygooglil. A tak ďalší odpovedal, že bol v opere na Madam Butterfly. Ale samozrejme nevedel, ako sa volala hlavná postava, kto ju spieval.
Potom som sa predsedu komisie pýtal, prečo sa ich to pýtajú, odpovedal, že každý vysokoškolsky vzdelaný človek má predpoklady stať sa vedúcim pracovníkom a toto sú veci, ktoré patria k všeobecnej inteligencii, ktoré by mal ovládať, pretože v spoločnosti potom nedokáže držať krok. Tam sú vedúci manažéri najmä ľudia, ktorí majú aj nejaké kultúrne vyžitie, čítajú okrem odbornej literatúry aj beletriu a aj poéziu. Už dlho som sa napríklad nestretol s tým, aby u nás niekto čítal poéziu…
Môže škola ovplyvniť vzťah mladých ľudí ku kultúre, zmeniť ich vnímanie a nasmerovať ich kultúrnym smerom?
Škola by mala vychovávať. Pamätám si, že na základnej škole sme chodili na vzdelávacie koncerty do filharmónie. Orchester nám niečo zahral, a potom išiel po častiach, po nástrojoch. Dirigent vysvetľoval jednotlivé nástroje, čo tá hudba znamená, znázorňuje. Keď dostanete takýto rozbor, prehĺbi sa aj váš vzťah k hudbe, lepšie ju pochopíte. Najlepší bol príklad na Smetanovej Vltave. Ten žblnkot tej malej riečky, to, ako začína ten prameň počujete priamo v tej hudbe. Potom sa z toho stáva veľká rieka až nakoniec je z toho mohutný veľtok. Tá hudba to celé vyjadruje a potom to celé pochopíte.
Považujete Bratislavu za mesto, kde je možné nájsť kvalitnú kultúru ?
Naša prvá scéna hrá skvelé veci, napríklad klasické hry zo starého Grécka. Je úžasné, že boli napísané pred viac ako 2000 rokmi a platia aj dnes. Veľmi obohacujú človeka. Tých možností je tu veľmi veľa a nielen tu, ale Viedeň je fantasticky blízko. Keď som mal možnosť sa prvýkrát dostať do Viedne, tak som s veľkým nadšením išiel do opery hoci som sedel úplne hore na galérii. Bol to veľký zážitok. Takisto na Slovensku máme veľké množstvo úžasných hlasov a skvelých spevákov. Keď sa pýtam odborníkov, ako je to možné, hovoria, že Slovensko je spevavá krajina. Ľudia na vidieku spievajú, aj doma si pospevujú. Slovenskí speváci spievajú na pódiách svetových opier.
Je podľa vás vidieť rozdiel medzi študentmi, ktorí sa venujú kultúre a žijú kultúrnym životom a tými, ktorí to nepovažujú za dôležité. Môže sa to odzrkadliť na študijných výsledkoch alebo na pohovoroch u zamestnávateľa?
Kultúra rozširuje obzor. Stretávate sa s celkom inými typmi ľudí, ktorí vás obohacujú a komunikácia s nimi má pre vás pridanú hodnotu. To, že máte väčší rozhľad rozhodne ovplyvňuje aj vás ako osobu. Vo vyspelých krajinách je to jednoznačne tak, že aj táto stránka človeka je dôležitá a pri výbere ľudí na špičkové miesta sa hľadí aj na toto.
Keďže študenti svoj čas venujú v značnej miere štúdiu, myslíte si, že môžu napríklad návštevou galérie, divadla alebo opery využiť tieto poznatky aj v rámci štúdia?
Vo všetkom sa nachádza nejaká myšlienka, ktorá vám niečo dá. A to treba hľadať. V každom tom predstavení. Každá hra, každá kniha, každé hudobné dielo má nejaké posolstvo.
Ako často navštevujete kultúrne predstavenia či galérie?
Snažím sa ísť na každú premiéru do Národného divadla. Ale chodím aj do iných divadiel, do Nitry či do Trnavy. Bol som na premiére muzikálu na Novej scéne, snažím sa ísť na koncerty, ale nie je to len vážna hudba. Mám rád Petra Lipu, s ktorým sme aj priatelia. V súčasnosti je vo Viedni výstava Rubensových obrazov. Určite ju navštívim.
Máte nejaké predstavenie, ktoré vám utkvelo v pamäti?
Naposledy bolo veľmi zaujímavé predstavenie v Národnom divadle, ktoré súviselo so vznikom Československa „Projekt 1918“. Z týchto predstavení si vždy odnesiete nejakú myšlienku, vždy tam je určité posolstvo. Veľmi zaujímavé boli tieto predstavenia za minulého režimu. Hľadali ste niečo v podtexte, čo cenzúre ušlo. To nám umožňovalo trošku sa slobodnejšie nadýchnuť. Dnes mnohokrát tiež hľadáme nejaké náznaky proti tomu, čo sa tu deje. Či tam je nejaký protest alebo paralela so súčasným dianím.
Viete odporučiť nejaké divadlo a galériu, ktoré patria medzi vaše obľúbené?
Okrem Prvej scény je to rad ďalších divadiel. Ako napríklad v Trnave alebo v Nitre. Bol som tiež v jednom malom divadielku v centre mesta, volá sa La Komika. Mladým ľuďom ho možem len odporučiť. Tie lísky nestoja tak veľa a hneď vedľa je veľa zábavných lokálov, kde sa dá sadnúť, vypiť si pohár piva alebo víno a niečo zajesť. Keď tam idete v piatok, tak v sobotu môžete kľudne oddychovať. Toto všetko je dôležité aj preto, že to poľudšťuje, humanizuje človeka, človek sa stáva lepším. Z galérií je to rozhodne viedenská galéria Alebertina ale i nová Národná galéria, Mirbachov palác. Kedysi som veľmi rád fotografoval v galériách, bol to trochu aj riskantný „job“, pretože sa to nesmelo. Takže mám doma veľke množstvo diapozitívov, ktore som si nafotil v galériách. Úžasná je tiež The National Gallery a Tate Gallery v Londýne. Veľmi pekná je aj Wallace Collection, to je menšia zbierka.
Sú nejaké obrazy, ktoré vás uchvátili?
Je to obraz od anglického maliara Joseph Wrighta, Experiment s vtákom vo výveve. Je tam znazornený vták, ktorému je postupne vysávaný vzduch z nádoby. Dôležité sú tie tváre, ktoré sú nad tým naklonené a ako to je celé osvetlené. Je to fascinujuci obraz, človek stojí pred ním a díva sa na to, ako tí ľudia žasnú nad tým, že sa niečo také deje. Takisto je to obraz od Franza Halsa, Smejúci sa gavaliér. Keď sa dívate na ten obraz, tak sa musíte aj vy usmievať.
Čo hovoríte na moderné umenie?
Tomu nie príliš rozumiem. Ešte ma vie osloviť impresionizmus, ale potom ďalej je to už so mnou trošku ťažšie. Jeden zážitok som mal v Hampton Courte. Predstavte si sálu, ktorá má 30 metrov. Na jednom konci bolo obrovské biele plátno, asi 5 x 3 metre a na druhom konci boli vedrá s farbami a pri nich boli palice obtočené handrami. Dotyčný maliar chytil palicu, namočil ju do farby a rozbehol sa. Posledných 10 metrov podlahy bolo namydlených a on sa šmýkal, až kým neprišiel k tomu obrazu. Potom šmaril s tou palicou aj s farbou na to biele plátno. A takto vznikal ten obraz. A keď som prišiel na to miesto po roku, ten obraz tam bol vystavený. Samé takéto fľaky a stečená farba. Pýtam sa, čo to je za umenie…. tomuto umeniu ja som nerozumel.
<<< Späť