Prednáška Dr.h.c. prof. JUDr. Pavela Holländera
Dňa 9.mája v aule Maxima Paneurópskej vysokej školy Vedecká rada PEVŠ udelila titul Doctor honoris causa dvom významným osobnostiam: uznávanému právnikovi a pedagógovi – prof. JUDr. Pavelovi Holländerovi a podpredsedovi Európpskej komisie a diplomatovi – DrSc. a JUDr. Marošovi Šefčovičovi. Prečítajte si slávnostnú prednášku Dr.h.c. prof. JUDr. Pavela Holländera:
Vaša magnificencia, vážený pán rektor, spektability, honorability, vážené dámy, vážení páni,
dovoľte mi poďakovať sa za poctu, ktorej sa mi dostalo udelením čestného doktorátu Paneurópskej vysokej školy v Bratislave: mimoriadne si ju vážim, je pre mňa zároveň opätovným podnetom k sebereflexii, podnetom k poohliadnutiu za svojím odborným i ľudským pôsobením.
Život mi priniesol možnosť nahliadnuť do sveta akademického i sveta justičného. Vo svojom príhovore sa pokúsim spojiť reflexiu svojho sudcovského pôsobenia, reflexiu v súčasnosti prevažujúceho kritického náhľadu na justíciu v spojení s princípom jej nezávislosti, a zostať zároveň na akademickej pôde, na pôde pojmovej, analytickej úvahy.
V roku 2003 Ralf Dahrendorf uverejnil článok Nadišla éra sudcov? Kladie si v ňom otázku, či „rast sily súdnictva nezašiel príliš ďaleko“, … či „by sa malo kyvadlo vychýliť späť k politickejším držiteľom moci, najmä k zákonodarnému zboru?“ Potom, čo dochádza k jednoznačnému záveru, podľa ktorého je „takýto pohyb nutný“, dospieva k zásadnému argumentu: „čím je v krajine silnejšia sila súdnictva, tým pomalším sa stáva tempo reforiem.“ Bernd Rüthers, významný nemecký právny teoretik, v článku pripomínajúcom manifest, potom, čo načrtáva príčiny „nástupu sudcovského práva oproti zákonnému právu“, dospieva k emotívnemu záveru: „Nová úloha justície ako predskokana zákonodarstva viedla k zmene mentality tých, ktorí aplikujú právo. Z tých, ktorí tradične slúžili zákonom, sa stali reorganizátori a inovátori, áno, páni právneho poriadku. To zrodilo úplne nové sebavedomie sudcov. Tradičná väzba na zákon, ako je táto príznačná pre právny štát, sa uvoľnila.“ Súdy a sudcovia v krajinách strednej Európy sú okrem toho opakovane predmetom nielen odbornej, ale aj verejnej kritiky. Sme svedkami nespokojnosti s rýchlosťou rozhodovania, nespokojnosti s úrovňou rozhodovania či dokonca, svedkami kritického hodnotenia stavu profesnej etiky sudcov.
Kam sa teda vychyľuje Dahrendorfovo kyvadlo? Nadobudli súdy v kontinentálnej Európe postavenie dominantného prvku právneho štátu, sú silné, aktivistické, vedľa zákonodarcu tvoriace právo, alebo sú preťažené, rozhodujú v neúmerných lehotách, neraz sa vyhýbajú zodpovednosti za rozhodovanie, a to napr. „útekom“ do oblast práva procesného? Akým spôsobom máme vnímať politickú reakciu na kritiku justície, reakciu vo forme nových a nových reforiem procesných zákonov (obsahujúcich „hity“, akými sú napr. zavádzanie nových a nových procesných lehôt pre jednotlivé formy sudcovského rozhodovania či kauzálnej miestnej príslušnosti súdov), reakciu vo forme zakotvenia nových disciplinárnych deliktov, či ordinovania medikamentu e-justície (napr. elektronického spisu či doručovania do dátových schránok), medikamentu, v ktorom sa vidí dobová záchrana neutešenej situácie.
Kritika odbornej úrovne sudcov vyústila v ČR do prijatia zákonnej úpravy možného zániku funkcie sudcu v dôsledku neúspešne absolvovanej skúšky odbornej spôsobilosti opakovanej v päťročných intervaloch. O ústavnosti tejto zákonnej úpravy následne rozhodoval ústavný súd. V tejto dobe šiel som autom do Prahy. Viezol ma taxikár, zastupujúci vyťažených vodičov súdu. Bodrý, vtipný muž, sledujúci aktuálne politické dianie, s nadšením komentoval prijatie tohto zákona slovami: „Tak konečne už došlo aj na vás, sudcov! Už nebudú každých pár rokov skúšať, posudzovať odbornú spôsobilosť len nás, taxikárov, teraz budú posudzovať aj vás sudcov. Konečne, keď taxikára, tak prečo nie aj sudcu?“ Taxikárovu otázku som predložil viacerým predsedom europskych ústavných súdov a vynikajúcim osobnostiam európskej filozofie práva. Karl Korinek, predseda rakúskeho ústavného súdu, vo svojej odpovedi vyslovil varovanie: „Nezávislosť sudcov patrí medzi najvýznamnejšie dobrá právneho štátu a každé opatrenie, ktoré ju aj potenciálne ohrozuje, je nutné odmietnuť.“ Poukázal aj na skutočnosť, že by sa tým otvoril priestor odstrániť politicky nepohodlných sudcov. Právni filozofi, Robert Alexy aj Marijan Pavčnik upozornili, že odborné znalosti sudcu v sebe nutne zahŕňajú aj hodnotiace komponenty, posudzovanie ktorých by preto už z povahy veci bolo obmedzením jeho nezávislosti, Karl Korinek varoval pred dôsledkom takéhoto posudzovania, pred preventívnym utváraním sudcovských stanovísk, pre Ludwiga Adamovicha, predchádzajúceho predsedu rakúskeho ústavného súdu, a Marijana Pavčnika je preto takýto model ekvivalentný s modelom časovo obmedzeného mandátu sudcu.
V septembri 2007 som mal možnosť vystúpiť s príspevkom na snemovaní Spoločnosti pre porovnávacie právo SRN. Auditóriu počítajúcemu približne dve stovky kolegov z nemeckých právnických fakúlt som pripomenul, že nemecké médiá podrobne informovali o odvolaní predsedu Najvyššieho súdu Pakistanu Chaudryho prezidentom – vojenským diktátorom – Mušarráfom, že ale tie isté médiá sa ani riadkom nezmienili o fakte, že k podobnému aktu došlo v jednej s Nemeckom susediacej krajine. Auditórium, ktoré stíchlo prekvapením, v úľaku sa nahlas a hlboko nadýchlo. Po tom, čo som pokračoval konštatovaním prijatia kasačného nálezu Ústavného súdu, prítomní reagovali prudkým a radostným výdychom úľavy. Na konferencii som ale pokračoval v respiračnom cvičení zmienkou o už spomínanej zákonnej úprave skúmania odbornej spôsobilosti s možným dôsledkom zániku funkcie sudcu. Opäť nasledoval najskôr hlboký nádych a potom, po konštatovaní jej zrušenia, rovnako hlboký, ale tentoraz radostný výdych.
V závere 20. a na začiatku 21. storočia sme svedkami nebývalej kvantitatívnej, inštitucionálnej i kompetenčnej expanzie sudcovského rozhodovania. Kvantitatívnej v zmysle exponenciálneho nárastu súdnych rozhodnutí, inštitucionálnej v zmysle utvárania nových a nových súdnych orgánov (na vnútroštátnej, európskej i medzinárodnej úrovni), kompetenčnej v zmysle rozširovania súdnych právomocí. Tento trend spôsobujú viaceré príčiny. Spomeniem tri z nich.
Búrlivé dejiny Európy 20. storočia, späté s kataklyzmami svetových vojen, genocíd, vyhnaní, prevratov, a tým aj nevyhnutnosťou nových začiatkov, spoločne s faktormi inými (napr. technologickým optimizmom, masívnymi demografickými zmenami, atď.) nemohli nemať za následok ústup vplyvu náboženstva, morálky, tradície a slušnosti. Úpadok neprávnych normatívnych systémov nevyhnutne prenáša záťaž spoločenského rozhodovania zabezpečujúceho vnútorný mier na súdy. Sme teda svedkami absencie autonómneho potenciálu spoločnosti riešiť prípady vnútorného spoločenského napätia.
Faktorom druhým je hypertrofia písaného práva. Technologický optimizmus industriálnej doby 20. storočia upevňujúci fixovanie paradigmy písaného práva ako technológie moci, ako technológie riadenia spoločnosti, ďalej búrlivé dejiny Európy 20. storočia, späté s nevyhnutnosťou nových začiatkov (sprevádzaných legislatívnou hyperaktivitou), intenzita technologických a na ne nadväzujúcich spoločenských zmien, to všetko viedlo a vedie k nebývalej hypertrofii písaného práva. V postkomunistických krajinách strednej Európy je expanzia písaného práva spôsobená ďalšími okolnosťami: Po roku 1989 nutnosťou radikálnej systémovej zmeny, vlnou nových úprav spojených so vznikom štátu, následne spätých s procesom pridruženia a následne vstupu do Európskej únie. To všetko za pretrvávajúceho legislatívneho optimizmu, naivnej predstavy, podľa ktorej možno každý spoločenský problém vyriešiť prijatím právneho predpisu. Hypertrofia písaného práva a jeho neustála zmena vedie k strate prirodzenej spôsobilosti spoločenského prostredia používaním práva, zvykmi a obyčajmi vstrebať jeho zmysel a interpretovať ho praktickým pužívaním. Nevyhnutným důsledkom takej dynamiky práva, ktorá neumožňuje pozvoľné uvedomovanie si jeho obsahu, zmyslu a účelu, je tlak na jeho autoritatívnu interpretáciu, prípadne dotváranie zo strany súdov. Tlak na súdne dotváranie práva, prípadne na odstraňovanie interpretačných nejasností zo strany súdov je tak v Českej jako aj v Slovenskej republike daný vo významnej miere aj nízkou kvalitou prijímaných legislatívnych textov (predstavujúcich v mnohých prípadoch nevydarené preklady zahraničných predlôh).
Tretím faktorom „tektonických tlakov“ pôsobiacich v smere kvantitatívnej, inštitucionálnej i kompetenčnej expanzie sudcovského rozhodovania, sú teoretické i empirické dopady idey právneho štátu. Idea právneho štátu, spätá s maximom viazanosti štátu právom, ako aj s kategóriou ústavného štátu a viazanosťou zákonodarcu súborom pre spoločnosť konštitutívnych hodnôt nevyhnutne priniesla aj posilnenie pôsobnosti súdnej moci tak voči moci zákonodarnej presadením sa inštitúcie ústavného súdnictva, ako aj voči moci výkonnej (najmä voči štátnej správe), a to rozšírením pôsobnosti správneho súdnictva a čiastočne v tomto kontexte aj dopadmi zavedenia ústavného súdnictva. Prirodzenými sprievodnými javmi nárastu rozhodovacej záťaže súdov spätými s hypertrofiou normatívneho prostredia je obmedzená absorpčná schopnosť aplikačného prostredia, preťaženie súdov, strata funkčnosti a chyby v rozhodovaní. Tieto externality potom majú za následok neraz paradoxné reakcie:
Na nárast chýb v rozhodovaní reaguje legislatívna prax skepsou k možnosti konverzie systému samotného. Reaguje na neho vierou v možnosť inštitucionálnych riešení, zakotvovaním ďalších a ďalších kontrolných mechanizmov súdneho konania, zavádzaním ďalších procesných prostriedkov na ochranu práva, rozširovaním okruhu dôvodov ich prípustnosti, zavádzaním ďalších súdnych inštancií. Možno hovoriť o rakovinovom bujení procesného práva. Reakcie na externality spojené s expanziou sudcovského rozhodovania nie sú iba legislatívne, ale môžu byť aj judiciálne. Tou mimoriadne negatívnou je rezignácia, neraz spätá s cynizmom (v súdnej a správnej praxi najmä procesným), strata schopnosti orientovať sa v právnom poriadku, úzka špecializácia, v ktorej sa stráca schopnosť reflektovať zmysel a účel aplikovaných noriem, ako aj ich axiologické a teleologickej pozadie, dôsledkom je ďalej formalizmus praktického práva.
Jevgenij Jevtušenko básnickou metaforou prirovnáva dnešný štát k „nemotornému dinosaurovi s rachitickými nožičkami, ktoré sa krivia pod ťarchou trupu, a s maličkým mozgom, umiestneným príliš ďaleko od chvosta.“ Čo platí vo všeobecnosti pre štát, v konkrétnosti platí i pre justíciu. Pokiaľ chceme zmeniť to, čo na justícii považujeme za negatívne, pokúsme sa najskôr pochopiť seba samých, pochopiť spoločnosť, v ktorej žijeme, pokúsme sa meniť myslenie, spoločenské prostredie, formovať kultúru, podporovať slušnosť, skromnosť, vzájomnú úctu a vzdelanosť. Pokiaľ sa usilujeme premýšľať o výzvach súčasnosti, ak sa usilujeme ich pochopiť, univerzita, vysoká škola, je pre takéto snaženie tým správnym miestom.
Ďakujem Vám za pozornosť.
Dr.h.c. prof. JUDr. Pavel Holländer
Prednášku v plnom znení si môžete prečítať tu.
<<< Späť